Krátka história keramiky
Slovo keramika pochádza z gréckeho slova “pottery” alebo “pálená hlina”. Sú to výrobky zo sušenej a pálenej hliny, známe z neolitu. Pôvodne sa vyrábali ručným lepením, neskôr na hrnčiarskom kruhu. Podľa povrchovej úpravy sa delí na terakotu, kameninu, fajansu, pórovinu, porcelán. Keramika je priemyselné odvetvie zaoberajúce sa výrobou tehál rôznych tvarov, fajansových , porcelánových a iných výrobkov z keramických zemín metódou vypaľovania vopred vyformovaných predmetov.
Je nemožné presne určiť kedy prvý hrnčiar vyrobil prvú keramiku, to znamená tvarovaním, sušením a vypaľovaním premenil obyčajný kúsok hliny na keramickú nádobu. História keramiky ide ruka v ruke s históriou ľudstva. Od dávnych čias tvoril človek z hliny votívne predmety, ktoré používal pri uctievaní. Úžitková keramika sa objavila až keď sa začalo rozvíjať poľnohospodárstvo. Hlinené nádoby sa používali v domácnosti na skladovanie, odkladanie potravín a ako pohrebné artefakty. Tvorili sa z drsnej, málo pevnej hliny, často tlačenej, ozdobenej engobou a leštením. Predmety sa vypaľovali pri nízkych teplotách, takže boli krehké. Z najstaršieho obdobia neolitu sa našli plastiky ( hlavičky ženy, plastiky s rytím motívu rybej kosti na chrbte, aplikovaná plastika na nádobách, zoomorfná plastika ).
V neskorej dobe kamennej ovládol značnú časť Európy od Škandinávie až k Čiernemu moru ľud so šnúrovou keramikou. Výzdoba vznikla odtlačkom pletenej šnúry na hrdle nevypálenej nádoby.
Ďalším výrazným posunom v keramickej výrobe je obdobie vyspelých kultúr pri Stredozemnom mori a Blízkom východe. Egyptskí hrnčiari vytvárali najrozmanitejšie druhy, typy a tvary váz, točených na hrnčiarskom kruhu, a zdobených farebnou (modrozelenou) polevou a maltou. V Mezopotámii vynašli takmer všetky druhy glazúr. Na Kréte sa uplatňuje figurálna a ornamentálna keramika s realistickými motívmi morskej fauny a flóry (obľúbený je motív špirály). Grékov preslávili maľované grécke vázy. Postupne z geometrických tvarov prechádza maľba až k figurálnym výjavom. Keramická výroba dosiahla zo všetkých druhov umeleckého remesla najväčšieho významu. Kvalitou, aj umeleckou a dekoratívnou technikou.
Etruskovia tvorili z čiernej hliny, kovovo lesklej, s figurálnymi a ornamentálnymi reliéfmi. Rimania používajú keramiku k výrobe plastík. Známa je glazovaná červená keramika s razenými vzormi. Arabské národy v období stredoveku vyvíjajú fajansu a v keramickej výrobe sa preslávili zlatou a modrou glazúrou. V Čechách bola významná Lužická kultúra. Potom nasleduje príchod Keltov, ktorí prinášajú hrnčiarsky kruh.
V Európe začali hrnčiari zásobovať domácnosti rôznymi druhmi kuchynského a stolného riadu – pod talianskym vplyvom bola zavedená poleva. V gotike vzniká výroba kachlicových pecí, kachlice sa zdobili na prednej strane reliéfom (figúra alebo erb).
Postup tvorby na hrnčiarskom kruhu sa nezmenil od 18.storočia. Liatie do foriem sa prvý krát objavilo na začiatku 19.storočia.
Hrnčiarske kruhy sa stále vylepšovali a modernizovali a používajú sa až dodnes. Z rôznych historických prameňov sa dozvedáme, že keramické remeslo sa rozvíjalo vo všetkých krajinách Európy, v rámci priemyselného rozvoja na konci 18.storočia a na začiatku 19.storočia, tiež na území Čiech, Moravy, Slovenska – vlastne na území celej habsburskej monarchie. V tejto dobe vznikali továrne na výrobu keramiky a porcelánu, ale malé rodinné dielničky pretrvávali i naďalej. Drobní hrnčiari sa združovali do takzvaných cechov, ktoré im zaisťovali bezpečie, ochranu a oporu. Svoje receptúry keramické rodiny tajili a technológie výroby chránili.